Stanovisko poslanca NR SR Ľubomíra Vážneho k petícii nadácie Zastavme korupciu a združenia Slovensko.Digital
Nadácia Zastavme korupciu a združenie Slovensko.Digital spustili petíciu proti novele zákona o verejnom obstarávaní, o ktorej po prezidentskom vete bude na novembrovej schôdzi znovu rozhodovať parlament.
Tretí sektor chce nezmyselnou petíciou manipulovať verejnú mienku a v parlamente zvrátiť zmeny v zákone, ktoré navrhol poslanec Ľ. Vážny (SMER - SD). Na základe jeho návrhu novela zaviedla osobitný režim verejného obstarávania pri vybratých zákazkách vyhlásených štátnymi a verejnoprávnymi inštitúciami (patriacich do tzv. kritickej infraštruktúry), pri ktorých zverejnenie niektorých informácií znamená bezpečnostné riziko.
Argumenty, ktoré tretí sektor v petícii uvádza sú vymyslené a nereálne. Ohrozenie transparentnosti a verejnej (ne)dostupnosti informácií, ktoré podľa nich údajne povedú ku korupcii, sú bežne používaným nástrojom tretieho sektora na manipuláciu, vystrašenie verejnej mienky a dokazovanie svojej dôležitosti, avšak bez toho, aby svoje tvrdenia podložili reálnymi argumentmi. Pracovníci tejto nadácie Zastavme korupciu a Slovak.Digital populisticky kritizujú veci, ktorých reálny dosah nevedia posúdiť, nemajú s riadením inštitúcií žiadne skúsenosti a nenesú žiadnu zodpovednosť.
Nezmyselné tvrdenia Slovensko.Digital a Nadácie zastavme korupciu a reakcia na ne:
1/ Tretí sektor tvrdí: „Veľké IT tendre, ale aj akékoľvek ďalšie nákupy, o ktorých rozhodne vláda, by sa obstarávali podobne, ako keď štát nakupuje napríklad tanky alebo samopaly.“
– Ide o úplnú hlúposť , ktorá iba potvrdzuje, že autori petície si nedali ani len základnú námahu, aby si návrh prečítali. Keby sa s novelou zákona seriózne oboznámili, nemohli by takúto hlúposť tvrdiť a už vôbec nie zverejniť.
2/ Tretí sektor tvrdí: „Informácie o tendroch a časti zmlúv by neboli verejné a verejnosť by ich nemala ako kontrolovať.“
– Všetky informácie, ktoré je možné sprístupniť verejnosti, sprístupnené budú aj pri platnosti tejto novely. Tie informácie, ktoré zverejnené nemôžu byť a ich zverejnenie môže ohroziť bezpečnosť systémov, resp. prvkov kritickej infraštruktúry (to znamená, že ich zverejnením by obstarávateľ porušil zákon o kritickej infraštruktúre), nebudú zverejnené. Napríklad vybrané skutočnosti o informačnom systéme v Sociálnej poisťovni, ktorých zverejnenie by ohrozilo bezpečnosť výplaty dávok, zverejnené nebudú a neboli ani doteraz.
3/ Tretí sektor tvrdí: „Dodávatelia by museli spĺňať špecifické bezpečnostné opatrenia, ktoré však dnes pri rovnakých zmluvách spĺňať nemusia. To by znamenalo zúženie súťaží len na úzky okruh firiem.“
– Presne o to ide. Aby uchádzačmi v takýchto vybraných projektoch mohli byť iba firmy, ktoré garantujú zachovanie bezpečnosti systémov. Ostro sa ohradzujem proti tomu, aby boli mnou navrhnuté zmeny akokoľvek spájané s korupciou. Ak ale predstavitelia tretieho sektora, tzv. mimovládok, ktoré spustili internetovú petíciu (ku ktorej dôveryhodnosti sa radšej nebudem vyjadrovať) zaručia, že rôzni uchádzači v tendroch nebudú znamenať bezpečnostné riziko pre systémy kritickej infraštruktúry alebo zabezpečia zmenu zákona tak, že generálny riaditeľ inštitúcie nebude zodpovedať za bezpečnosť prvkov kritickej infraštruktúry, potom nemusíme obmedzovať počet uchádzačov prostredníctvom zavádzania bezpečnostných štandardov a o zákazky kritickej infraštruktúry sa môžu uchádzať aj rôzne firmy, ktoré nespĺňajú podmienky bezpečnosti. Je ale určite otázne, či tretí sektor môže navádzať na neplnenie bezpečnostných kritérií, a tým na porušovanie, resp. neplnenie zákona o kritickej infraštruktúre.
4/ Tretí sektor tvrdí: „Priebeh takýchto súťaží by bol takmer nekontrolovateľný a zostal by na ľubovôli verejného obstarávateľa.“
– Nie je to pravda. Všetky skutočnosti okrem tzv. citlivých informácií, ktoré sa budú môcť z hľadiska bezpečnosti systému kritickej infraštruktúry sprístupniť , sprístupnené budú. Tretí sektor sa pravdepodobne domnieva, že pôjde o uzavretú súťaž, čo nie je pravda a nemá pre to žiadne argumenty.
Zúženie okruhu dodávateľov vybraných druhoch zákaziek pri zachovaní hospodárskej súťaže tak, aby do verejného obstarávania vstupovali len relevantní hráči a nezapájali sa subjekty, ktoré podávaním námietok proces spomaľujú a maria, je efektívny nástroj v prospech naplnenia účelu verejného obstarávania – zefektívniť služby danej inštitúcie v prospech občanov. Zodpovednosť za verejné obstarávanie pritom nenesú subjekty, ktoré sa doň zapoja (bez ohľadu na to, či im ide o získanie samotnej zákazky, alebo len o získanie prístupu k informáciám o inštitúcii, či o podávanie námietok ako prostriedku boja s konkurenciou). Zodpovednosť nenesie ani samotný Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO), či mimovládne organizácie, ktoré vždy všetko iba kritizujú a nenavrhujú reálne riešenia.
Zodpovednosť na svojich pleciach nesie inštitúcia, ktorá obstaráva a tí jej predstavitelia, ktorí sa v dôsledku prieťahov zo strany niektorých uchádzačov, ÚVO alebo večne nespokojného tretieho sektora dostávajú do pozície bezmocných „štatistov“ . Môžu len dlhé mesiace, či roky čakať na konečný verdikt, ale medzitým nič efektívne presadiť do praxe. Práve toto musíme zmeniť.
Okrem mnou navrhnutých zmien sa stotožňujem aj s tou časťou novely zákona, ktorú upravil návrh poslancov P. Marčeka a D. Muňka. Z procesného hľadiska zaviazala ÚVO k rýchlejšiemu konaniu, aby sa verejná súťaž zbytočne nepredlžovala a aby mali všetci účastníci konania rovnaké práva a povinnosti. Predlžovanie výberových konaní vedie napríklad k zastaraniu projektov už počas ich prípravy a tiež spomaľuje aj čerpanie eurofondov.
Cieľom takýchto inštitúcií v právnom systéme by malo byť zachovanie rovnosti nielen všetkých účastníkov súťaže, ale aj rovnosti všetkých účastníkov procesu kontroly, aj inštitúcie, ktorá kontrolu vykonáva.
Ľubomír Vážny, poslanec NR SR za SMER-SD
