Stretávame sa dnes, aby sme si uctili pamiatku človeka, ktorý bol pre ďalší osud Slovenska obrovským prínosom. Historické fakty o jeho živote poznáme mnohí. Vždy však rád prízvukujem, že ak má byť národ úspešný, musí sa vedieť poučiť z minulosti, no hľadieť do budúcnosti. Preto by som sa i dnes rád zamyslel nad tým – čím je po sto rokoch od svojej smrti Milan Rastislav Štefánik inšpiratívny pre slovenskú budúcnosť?
Jedna z jeho osobnostných čŕt je sympatická a veľmi ľudská. Napriek jeho nespornému zaradeniu do Panteónu našich najväčších historických osobností, nebol Štefánik žiaden nadčlovek. Aj on po celý život zápasil v súbojoch, ktoré vychádzali z ľudskej nedokonalosti, či už fyzickej alebo psychickej. Tak ako roky bojoval s podlomeným zdravím, tak sa potýkal aj s vlastnými opakujúcimi sa neúspechmi. No to najdôležitejšie na týchto zápasoch bolo, že ich nikdy nevzdal. Po každom páde sa znova a znova postavil a neúnavne bojoval ďalej. Jeho vôľa víťazila nad slabosťami. On sám túto svoju vôľu aj pomenoval: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Človek so silným odhodlaním dokáže bojovať aj s nepriazňou osudu a vlastnou nedokonalosťou - a dokáže tento boj aj vyhrať.
Štefánik mal naozaj pestrý život, ktorý ho zavial na rôzne miesta na svete. Vždy sa vedel nadchnúť pre novú výzvu. Dnes sa nám môže zdať priam nemožné, ako mohol niekto za svoj relatívne krátky život šesťkrát vystúpiť na Mont Blanc, stavať na Tahiti vlastné observatórium, stať sa nadšeným fanúšikom lietania i výborným letcom a napokon aj odhodlaným bojovníkom a generálom. Napriek všetkým týmto aktivitám a naozaj pestrej životnej dráhe však nikdy nezabudol na Slovensko. Podobne ako iné ústredné postavy svojich krajín, nepýtal sa, čo môže jeho vlasť urobiť preňho, ale čo môže urobiť on v prospech národa. Svoj boj začínal v období, kedy sa jeho neskorší výsledok zdal byť vzhľadom na medzinárodné pomery nepredstaviteľným. Napriek tomu ho s obrovským nasadením vybojoval. Okamih, kedy sa mal po návrate z Talianska dotknúť rodnej hrudy, mal byť jednou z najkrajších chvíľ v jeho živote. Žiaľ, pre celé Slovensko, bola to aj jeho chvíľa posledná.
Jeho nespochybniteľná láska k národu sa však obdivuhodne skĺbila s rozumom. Štefánik veľmi dobre vedel, že na svoj úspešný príbeh potrebuje malé Slovensko spoluprácu. Jeho úcta k faktom, tak veľmi vyjadrená jeho vedeckým pôsobením v astronómii, ho viedla k presvedčeniu, že jedinou možnosťou na vymanenie sa spod uhorskej nadvlády je spoločná cesta s národom českým. A vedel aj to, že Slovensko sa musí usilovať hľadať vo svete silných a demokratických spojencov a spolupracovať s nimi na udržaní mieru a pokojného života.
Myslím si, že práve tieto tri inšpirácie Štefánikom dnes Slovensko naliehavo potrebuje. Nehľadať dokonalosť, ktorá neexistuje, ale hľadať pevnú vôľu a chuť pasovať sa s problémami. Pretože mnohé z nich, ktoré neraz kvôli krátkodobým sporom nevidíme, začínajú byť mimoriadne naliehavé. Potrebujeme Štefánikove odhodlanie pracovať pre Slovensko aj napriek tomu, že nás možno osud zavial na úplne iné cesty. Je to veľká výzva aj pre tie šikovné Slovenky a šikovných Slovákov, ktorí sú dnes v zahraničí, mnoho tam už dosiahli a majú možnosti, ako svojej vlasti pomôcť. A napokon potrebujeme pochopenie pre to, že miesto Slovenska je v Európe a nikde inde. Malá, no mimoriadne šikovná krajina sa musí rozvíjať v rámci spoločenstva, s ktorými zdieľa rovnaké hodnoty. Sebavedomo a s rozumom.
Zdroj: https://www.facebook.com/pellegrini.peter/videos/815196082179990/
