17.november je aj Dňom predčasne narodených detí. Jedným z nich bol 30.9.1988 aj moj Martin. Všetko bolo rýchle, nepochopiteľné a nakoniec zázračné. 25.týždeň tehotenstva, ráno o 8,00 mi doktor povedal na pravidelnej kontrole že dieťatko pekne rastie a že všetko je v poriadku. Sťažovala som sa na bolesti v krížoch ale keďže som pribrala od začiatku tehotenstva len 4,5 kg povedal, že to asi bude z obličiek a dal mi lieky proti bolesti.
Presne o 12 hodín, večer o 20,00 sa mi narodil moj zázrak a najvačšia životná láska. Mal 30 cm a 1000g a narodil sa za hodinu, o 19,00 na nebohý otec doviezol na Bezručovú do porodnice. Bola na 4.poschodí, výťah bol pokazený, tak ma ocko vyniesol na rukách. S odstupom rokov považujem za veselé, že pani vrátnička nás nechcela pustiť, lebo som “nemala brucho”. Službukonajúca obvodná lekárka mi vynadala, že čo idem tak neskoro, že už “celý deň rodím”. A tak to celé zbehlo rýchlo, ani to nebolelo a už bol na svete. Najprv mi povedali, že zomrel. Celú noc som plakala a nechápala, ako možu ostatné ženy spať. Ráno mi sestrička povedala, že je o poschodie nižšie na JIRSke. Vyskočila som z postele a utekala za ním. Bol malinký ako kuriatko, pery mal stiahnuté ako špendlíková hlavička a pán doktor Divinec mi povedal, že “všetko má na svojom mieste” ?
Bol tri mesiace v inkubátore a ja som spala v pivnici vedľa kotolne, v nemocnici, keď ho z inkubátora vybrali, aby som ho mohla kojiť či dojčiť, ale to je jedno ako to budeme volať ?
Dnes má 31 rokov a je z neho skvelý mladý muž. A ja si dodnes s vďakou a úctou spomínam na pani primárku Jajcayovú a pána doktora Divinca.
Vždy som verila, že to spolu všetko zvládneme. A zvladli sme.
A ďakujem aj Bohu, vesmíru, osudu a každému a všetkému čo stálo a stále stojí pri nás.
Zdroj: https://www.facebook.com/monikabenovaep/posts/10151283264454969
